Potrebu vnímania digitálnej inklúzie ako dôležitej súčasti sociálnej inklúzie, výrazne podporuje aj možné využie technológií pri zabezpečovaní sociálnej inklúzie. Skúsenosti z praxe ukazujú na pozitívne efekty využívania technológií socialne vylúčenými. 

   Najmarkantnejšou skupinou s takou skúsenosťou v súčasnosti sú zdravotne postihnutí. Používanie informačných technológií im umožňuje lepšiu dostupnosť vzdelávania (e-learning), pracovné príležitosti (teleworking), viac informácií o zdraví cez komunitné servery (patientlikeme.com), rozšírenie sociálnych kontaktov (virtuálne sociálne siete), a v súčte týchto možností celkovo zvýšenie kvality života. Pozoruhodné je, že toto sub-riešenie sociálnej inklúzie cez technológie, prekonáva doposiaľ používané oveľa komplikovanejšie a náročnejšie riešenia ako napr. chránené dielne, povinné kvóty na zamestnávanie zdravotne postihnutých a pod.

   Veľké očakávania vzbudzujú projekty podpory rozšírenia technológií do krajín tretieho sveta. Distribúcia špeciálnych lacných notebookov (laptop.org), šírenie dostupného internetu, ponúka šancu cieľovým skupinám (deti a mládež) zachytiť trend informačnej spoločnosti. Nezanedbateľným efektom je zároveň šírenie informácií a vedomostí, ktoré možu byť v budúcnosti základom rozvoja krajín tretieho sveta. 

   Okrem iných pozitívnych príkladov vplyvu technológií na sociálnu inklúziu, je zaujímavé sledovať rozmach technológií i u marginalizovaných skupín, na ktoré zvyčajne nesmerujú takto orientované projektové aktivity, ako sú napríklad bezdomovci. V USA kde je pomerne dostupná samotná technológia (lacné, či vyradené počítače, bezplatné wifi pripojenie), bezdomovci riešia svoju životnú situáciu aj za pomoci počítačov. Tieto aktivity dokumentuje napr. portál nationalhomeless.org. Za pomoci technológií dokážu bezdomovci udržiavať sociálne kontakty s rodinou, reagovať na pracovné ponuky, zdieľať navzájom doležité informácie, vyhľadávať služby, pomoc a vzdelávať sa. 

   Spomenuté príklady sice reprezentujú zatiaľ iba hrubú predstavu o tom čo technológie v oblasti sociálnej inklúzie prinášajú. Na základe komplexu týchto informácií však môžeme predpokladať výraznejší rozmach využitia technológií v týchto spoločenských otázkach.  V zásade však uvedené skutočnosti a súvislosti poukazujú na veľmi dôležitý fakt, že nemožno proces sociálnej inklúzie zužovať iba na problematiku chudoby, prípadne iný dôsledok vylúčenia. Práve naopak, je potrebné uprednostňovať komplexné spoločenské riešenia sociálnej inklúzie, ktoré sa nebudú orientovať iba na zabezpečenie riešenia existenčných problémov, ale budú riešiť aj otázku dostupnosti vzdelávania, prístupu k technológiám a k informáciám. V prostredí informačnej spoločnosti je táto otázka zásadná. Dynamika rozvoja informačnej spoločnosti a črtajúca sa post-informačná spoločnosť (dualita reality a kyberpriestoru), smeruje k spoločnosti založenej na informačných technológiách, zenedbávanie tejto oblasti prinesie zaostávanie a vylúčenie. Požiadavka informačnej gramotnosti sa ale nevzťahuje iba na jednotlivcov, rovnako je potrebné rozvíjať elektronické služby (e-government) a informatizáciu spoločnosti. Už o pár rokov dospeje nová digitálna generácia ľudí, ktorej informačné nároky a potreby budú oveľa vyššie, bude prevažovať digitálny životný štýl, preto je viac ako potrebné venovať sa aktivitám eliminujúcim digitálnu nerovnosť. 

Zaujímavo vyznievajú výsledky výskumu IVO Digitálna gramotnosť na Slovensku 2011, úroveň digitálnej gramotnosti u nás stagnuje aj napriek tomu, že za digitálne gramotnú možno označiť tri štvrtiny populácie. Problém spočíva hlavne v prehlbovaní digitálnej "priepasti", čiže rozdelenia populácie na tých, ktorí prístup k technológiám majú a ktorí nie. Ďalšie aspekty problému stagnácie sú hypotetické: nasýtenie digitálnych požiadaviek populácie, alebo chýbajúca motivácia rozširovať digitálne kompetencie. 

Z andragogického pohľadu sú to podnetné informácie, ktoré môžu slúžiť ako argument pri intenzívnejšom zavádzaní technológií do vzdelávania (e-learning, m-learning, atď.). Na druhej strane prinášajú náročnú výzvu v hľadaní stratégie zvyšovania digitálnej inklúzie, hlavne u sociálnych skupín so staženým prístupom k technológiám. Správa IVO (Velšic, M. 2011) v konečnom dôsledku potvrdzuje prevládajúce názory na túto problematiku z praxe a pri porovnaní s trendami v zahraničí nás varuje pred stagnáciou. Žiaľ dalšie výskumy detailnejšie sa venujúce problematike digitálneho vylúčenia od roku 2011 nie sú k dispozícii, že stagnácia pokračuje môžeme len odhadnúť na základe iných čiastkových výskumov

         V súvislosti s novými trendami v informačnej spoločnosti je pomerne zarážajúci paradox, že technológie len minimálne zmenili systémy vzdelávania na všetkých úrovniach. Popri miere využívaní technológií vo vede, v medicíne, staviteľstve a pod., je využívanie technológií vo vzdelávaní stále len okrajové. Paradoxný je aj spôsob súčasného využitia, tradičný systém vzdelávania je technológiami len vylepšený. Príklad poskytujú technológie zobrazovacích zariadení (projekcie, interaktívne tabule a pod.), ktoré len minimálne ovplyvňujú formy a metódy vzdelávania. Toto zaostávanie je ešte výraznejšie ak si uvedomíme, že do vzdelávacieho procesu prichádza nová tzv. net generácia, ktorá je od útleho veku zvyknutá používať technológie. Tradičné vzdelávanie je pre túto generáciu neatraktívne a vnímané ako zastarané a nepotrebne, pretože v prípade potreby je možné jednoducho vyhľadať informáciu v Sieti. Na druhej strane, presun poznania a informácií na internet, úplne vylučuje digitálne znevýhodnených z procesu celoživotného vzdelávania. Kompromis tu, zdá sa nie je možný, rovnako nie je možný ani krok späť. Technológie budú v čoraz väčšej miere ovplyvňovať vzdelávanie a pravdepodobne budú meniť aj kognitívne shopnosti človeka (UI, nanotechnológie, a pod.). V procese celoživotného vzdelávania bude preto dôležité intenzívne sa venovať technologickým aspektom vzdelávania a prekonávaniu rozličných bariér.  Objavujú sa už aj nové konccpcie a teórie vo vzdelávaní ako konektivizmus, cybergogy, heutagogika, ktoré prinášajú myšlienky už v súčasnosti aplikovateľné v praxi. Vzdelávacie technológie tak v budúcnosti prinesú efektívne riešenia tradičných problémov celoživotného vzdelávania a sociálnej politiky. Je ale potrebné najskôr zabezpečiť niekoľko dôležitých atribútov:

- dostupnosť vzdelávania

- prístup k technológiám

- otvorenosť vzdelávacích systémov

- aktuálnosť a variabilita vzdelávacieho obsahu

- dôraz na informálne a neformálne vzdelávanie

- na účiaceho sa orientované vzdelávacie stratégie

- využitie sociálnych sietí a nových médií

- rýchla implementácia nových technológii

- pokročilý edukačný software

- podpora experimentom vo vzdelávacích systémoch

Výzvy, ktorým v súčasnosti a v budúcnosti budeme čeliť v celoživotnom vzdelávaní sa je potrebné venovať komplexne a v súvislostiach s dalšími spoločenskými procesmi. Môžeme však očakávať aj pozitívne aspekty, ako je rast hodnoty vzdelávania a zrejme aj rast motivácie k vzdelávaniu a zásadnú rekonštrukciu vzdelávaních systémov na všetkých úrovniach.