Informačná spoločnosť je podobne ako iné pojmy snažiace sa charakterizovať spoločnosť, veľmi nejednoznačným pojmom. Existuje niekoľko konceptov popisujúcich informačnú spoločnosť od vizionárskych predstáv Marshalla McLuhana (2000) v 60.-tych rokoch minulého storočia, ideologický koncept Karla Steinbucha, až po koncept kyberspoločnosti Pierra Lévyho (2000) a transhumanistické predstavy budúcnosti. Popri teoretických konceptoch sa v prostredí digitálneho undergroundu už od ranných 70.-tych rokov 20. storočia rozvíjala originálna kyberkultúra, kultúra hackerov, phreakerov a digitálnych nomádov, ktorí zažívali extatické stavy slobody, neobmedzených možností a otvorenosti v rodiacom sa Internete. Táto predzvesť možností a hlavne vplyvu technológií na spoločnosť sa do všeobecného povedomia dostala až na prelome tisícročí. Technológia rýchlo preniká do spoločenských štruktúr a spoločnosť sa stáva Sieťou. Obavy z takéhoto vývoja však upokojujú nesporné benefity. Ako uvádza Pavol Rankov (2006),znakom informačnej revolúcie konca 20. storočia je to, že jednotlivé technológie nezasahujú do medziľudskej komunikácie izolovane, ale sa navzájom podporujú a prepájajú. Informácie zdieľané online v jednotnom čase kyberpriestoru a nová kyberspiritualita umožňujú dokonca alternatívu k politickému systému postavenému na mediálnej a virtuálnej konštrukcii mysle človeka. Nové technológie a informácie zdieľané v kyberpriestore, šírenie poznatky, otvorené názory postoje, hodnoty a vízie umožňujú postupné oslabenie manipulatívneho pôsobenia politikov a vtiahnutie veľkej časti populácie do niektorých fáz rozhodovacieho procesu a do tvorivej účasti na realite. Človek sa pomocou nových technológií učí a generuje nové poznatky, dokonca aj mimo obvyklých vzdelávacích procesov. Spoločnosť sa stáva Sieťou a vzdelávanie sa uskutočnuje v Sieti.           

Jedným z výrazných znakov informačnej spoločnosti je mimoriadny dopyt po vzdelaní, nielen v kvantitatívnej, ale hlavne v kvalitatívnej rovine. Tieto požiadavky by sme za iných okolností mohli riešiť rozvojom tradičných vzdelávacích inštitúcií,  narážame tu však na limity flexibility takéhoto vzdelávania. Vzdelávacie inštitúcie formálne aj neformálne, totiž nedokážu dostatočne pružne reagovať na neustále meniace sa požiadavky a potreby účastníkov vzdelávania, zamestnávateľov, trhu práce a pod. Reagovať na to čoraz masovejším vzdelávaním je príznačné pre postindustirálnu spoločnosť. Informačná spoločnosť riešenie vidí v novej paradigme „surfovania“ (v protiklade k pevnému vzdelávaciemu programu), ktoré sa rozvíja získavaním informácií a kooperatívnym vzdelávaním v kyberpriestore. Ako tvrdí  Lévy (2000, s. 154), toto je cesta k masovému a zároveň individualizovanému prístupu k vzdelávaniu.  

Zdá sa, že technologický pokrok je niekoľkonásobne rýchlejší ako dynamika spoločnosti, v relatívne krátkom čase je totiž vo výhľade tzv. post-informačná spoločnosť. Post-informačnú spoločnosť charakterizujú hlavne transhumanistické koncepty spoločnosti, založenej na všadeprítomnej inteligentnej technológií a rozvoj hybridného životného štýlu, hranice reality a virtuality sú prakticky neprítomné. Významným znakom takto modifikovanej spoločnosti je dôraz na individualitu človeka, rastie jeho sloboda a autonómia a výrazne klesá vplyv spoločnosti, či komunity.