chevron-down chevron-left chevron-right chevron-up home circle comment double-caret-left double-caret-right like like2 twitter epale-arrow-up text-bubble cloud stop caret-down caret-up caret-left caret-right file-text

EPALE

Elektronická platforma vzdelávania dospelých v Európe

 
 

Zdroj

Analýza systému a podmienok akreditácie vzdelávacích programov v SR

Jazyk: SK

Autor Iveta Czuczorová

Akreditácia vzdelávacích programov sa vykonáva podľa zákona č. 568/2009 z 1. decembra 2009 o celoživotnom vzdelávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ho budeme označovať ako zákon). Tento zákon bol novelizovaný zákonom 315/2012 (účinnosť od 1.11.2012,  resp. 1.1.2013), zákonom 292/2014 (účinnosť od 1.11.2014) a zákon 188/2015 (účinnosť od 1.9.2015). Pred zákonom 568/2009 bol platný zákon č. 386/1997 Z. z. o ďalšom vzdelávaní.

Zákon sa nevzťahuje na množstvo typov celoživotného vzdelávania - okrem formálneho vzdelávania na základných, stredných alebo vysokých školách. Nevzťahuje sa na nadobúdanie, hodnotenie a overovanie odbornej kvalifikácie na účely výkonu povolaní podľa osobitných predpisov, na prípravu na výkon odborných činností podľa osobitných predpisov, na vzdelávanie uskutočňované podľa osobitného predpisu a na vzdelávanie uskutočňované na vysokých školách. Týmto zákonom nie je dotknutá pôsobnosť iných právnických osôb a fyzických osôb podľa osobitných predpisov (§1 odsek 2 zákona). Menovite sú výnimky napríklad podľa zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, zákon č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, zákon č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 19 zákona č. 314/2001 Z. z. o ochrane pred požiarmi v znení neskorších predpisov, zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 84 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 317/2009 Z. z., zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (poznámky pod čiarou v zákone). Dôsledkom sú rôznorodé certifikačné a akreditačné procesy a monitorovacie a reportovacie povinnosti.

Zákon je spresňovaný vyhláškou Ministerstva školstva Slovenskej republiky 97/2010 z 15. marca 2010, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o dokumentácii akreditovaného vzdelávacieho programu ďalšieho vzdelávania, o obsahu žiadosti o akreditáciu vzdelávacieho programu ďalšieho vzdelávania a o projekte vzdelávacieho programu ďalšieho vzdelávania, o osvedčení o absolvovaní akreditovaného vzdelávacieho programu ďalšieho vzdelávania, o náležitostiach osvedčenia o čiastočnej kvalifikácii a osvedčenia o úplnej kvalifikácii (ďalej len vyhláška).

Akreditácii sa venuje druhá časť zákona (§8-14).

Návrhy na zmeny spôsobu akreditácie, spôsobu monitorovania a reportovania akreditovaných subjektov

Vzhľadom na obsahovo veľmi širokú paletu ďalšieho vzdelávania, navrhujeme oddeliť akreditáciu od registrácie (vrátane monitorovania a reportovania). Registrácia by mala štandardizovať informácie poskytované štátnej správe, informácie poskytované verejnosti (ako potenciálnym zákazníkom) a štandardizovať archiváciu údajov o absolventoch. Cieľom akreditácie je zabezpečiť štandardy kvality poskytovaných vzdelávacích programov.

Registrácia

Registračné povinnosti by mali byť štandardizované aj medzi jednotlivými rezortmi. Je menej podstatné čí sa nachádzajú v jednom alebo viacerých informačných systémoch, dôležitá je praktická možnosť pristupovať k nim jednoducho a ekvivalentne.

Proces registrácie a reportovania by musí byť nastavený tak, aby vyhovoval aj veľkým poskytovateľom (s vlastnými informačnými systémami) aj malým poskytovateľom. Musí umožňovať dávkové nahranie údajov (v zmysle e-governmentu; napríklad ako XML) ako aj manuálne vpísanie údajov cez jednoduché webové formuláre. Samozrejmosťou by malo byť tlačenie pdf dokumentov pre potreby prípadnej papierovej archivácie (zoznam účastníkov vzdelávania, prezenčné listiny) či výstupných certifikátov.

Registrácia vzdelávacej inštitúcie by mala obsahovať iba základné údaje, kontaktné osoby pre potreby akreditácie a kontaktné informácie pre verejnosť. Ďalšie položky by mali vyplývať iba z procesu akreditácie (napríklad technické, materiálové alebo personálne zabezpečenie), ktoré sú požadované v priebehu akreditačného procesu. Položky budú rozdielne v rámci autoškôl alebo IT kurzov.

Registrácia vzdelávacieho programu by mala obsahovať základné údaje: názov, zameranie, požiadavky a zameranie účastníkov, garanti, rozsah, očakávané výstupy a najmä inštitúciu, ktorá program akreditovala (ak existuje). Ďalšie údaje môžu vychádzať z procesu akreditácie, napríklad miesto konania (ak je akreditáciou viazané na materiálové vybavenie), lektori (ak sú súčasťou akreditácie).

Reportovacie povinnosti by mali byť najmä oznamovanie najbližších kurzov (ako je definované v §6 ods. 2. písm. e) zákona). Táto povinnosť umožňuje priebežnú kontrolu akreditačnými autoritami na mieste, zároveň umožňuje záujemcom prihlásiť sa na ďalšie vzdelávanie.

Dôležitou povinnosťou je oznamovanie účastníkov ďalšieho vzdelávania (podľa §22 ods. (5) a (7) zákona). Táto povinnosť je dôležitá pre potreby jednoznačne overiteľnej archivácie účastníkov a vydaných osvedčení. Vzdelávacie inštitúcie majú povinnosť viesť katalógový list účastníkov akreditovaného vzdelávacieho programu a protokol o záverečnej skúške (§7 ods. 2 písm. b. a c. zákona) ako aj vydávať osvedčenia o absolvovaní vzdelávacieho programu (§14 ods. 9 zákona). Zároveň vzdelávacie inštitúcie vedú aj prezenčné listiny a výstupy priebežných kontrol. Navrhujeme zjednodušiť tieto povinnosti. Vzdelávacie inštitúcie by mali možnosť vybrať si z dvoch možností. Malé (resp. bez vlastného informačného systému) by oznamovali cez webový formulár ISDV účastníkov vopred, v ISDV by si vytlačili prezenčné listiny. Po skončení by v ISDV oznámili úspešných absolventov a vytlačili im osvedčenia o absolvovaní. Tieto služby ISDV by výrazne znížili bariéry pri začiatku vzdelávania (administratívne povinnosti by boli minimálne a predovšetkým by sa minimalizovali chyby a problémy z neovládania detailov legislatívy). Veľké vzdelávacie inštitúcie by po skončení kurzu iba dávkovo nahrali úspešných absolventov. Prezenčné listiny a osvedčenia by riešili vo svojej réžii.

Dáta z registrácie, ktoré nemajú povahu osobných údajov, by mali byť dostupné širokej verejnosti ako opendata. Mali by obsahovať základné a kontaktné údaje o poskytovateľoch vzdelávania. Vzdelávanie programy by mali byť dostupné nielen ako názov, ale aj s podrobným popisom, rozsahom vyučovacích hodín apod. Pri vzdelávacích programoch by mali byť uvedené aj údaje o počtoch absolventov za predchádzajúce štvrťroky/mesiace v základnej demografickej a regionálnej štruktúre ako aj najbližšie plánované vzdelávania.

Dôležitým aspektom by mala byť možnosť overiť súlad vydaného osvedčenia s registrom absolventov. Je to dôležité pre absolventa (aby si vedel overiť či vzdelávacia inštitúcia nezabudla splniť svoje povinnosti), ale najmä pre zamestnávateľov, (aby si vedeli overiť či osvedčenie je pravé).

Akreditácia

Akreditácia, na rozdiel od registrácie, má za cieľ zamerať sa aj na kvalitu vzdelávacieho procesu. Pričom proces registrácie by mal byť rovnaký pre všetky ďalšie vzdelávania, proces akreditácie, jeho náročnosť, akreditujúca inštitúcia a požiadavky by sa mali líšiť podľa dôležitosti, závažnosti a záväznosti vzdelávania. Takisto inštitúcie zodpovedné za akreditáciu sa musia líšiť podľa sektora či typu vzdelávania. V konečnom dôsledku cieľom akreditácie je zabezpečiť, aby voči konkrétnemu vzdelávaniu mali dôveru nielen účastníci, ale aj zamestnávatelia.

Základnou úlohou by mala byť definícia základných požiadaviek na akreditačné inštitúcie a ich fungovanie. Ich registračná povinnosť by mala obsahovať iba základné povinnosti, ako napríklad povinnosť zverejňovať procesy akreditácie a priebežnej kontroly kvality vzdelávania, povinnosť zverejňovať udelené a odobrané akreditácie. Cieľom je iba zosumarizovať procesy a postupy tak, aby boli dostupné širokej verejnosti.

Akreditačné inštitúcie sú rôzne, napríklad autoškoly, zdravotnícke školenia, kreditové školenia pre učiteľov majú svoje procesy akreditácie. Rôzne medzinárodné, ale aj národné súkromné inštitúcie akreditujú školenia na svoje produkty. Tieto inštitúcie majú už zavedené procesy akreditácie, ktoré je postačujúce len vhodným spôsobom zverejniť. Z tohto pohľadu sa jedná iba o zjednotenie hlavičiek existujúcich postupov bez neprimeraných zásahov do samotného procesu akreditácie.

Popri transparentných procesoch je úlohou akreditujúcich inštitúcií budovať dôveru v svoj spôsob akreditácie a úlohou verejnosti je kontrolovať kvalitu nárokov na akreditáciu a zároveň kontrolovať kvalitu akreditovaných subjektov (napr. či pri záverečných skúškach je prítomný zamestnanec z akreditujúcej inštitúcie ak je to podľa akreditácie potrebné). Ak je akreditujúcou inštitúciou štát (napr. autoškoly, vzdelávanie učiteľov, vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov), zostávajú povinnosti štátu rovnaké.

Vytvorenie súladu ponuky akreditovaných vzdelávacích programov a potrieb trhu práce

Na Slovensku sú na okresnej úrovni významné rozdiely v jednotlivých aspektoch trhu práce. Základnou informáciou môže byť údaj o miere dlhodobej nezamestnanosti, ktorá sa pohybuje od 3 do 33%.

Ponuka akreditovaných vzdelávacích programov v informačnom systéme ďalšieho vzdelávania nie je geograficky rozlíšená, resp. viacero poskytovateľov poskytuje vzdelávanie vo viacerých okresoch. 41% vzdelávacích programov deklaruje pôsobenie v Bratislavskom kraji, 10% v Banskobystrickom, 6% v Prešovskom. Ponuka teda nekorešponduje s nezamestnanosťou, avšak treba zdôrazniť viacregionálne pôsobenia viacerých vzdelávacích inštitúcií.

Napríklad údaje o vzdelávaní uchádzačov o zamestnanie ukazujú (september 2015), že vzdelávania sa zúčastňuje 0,65% nezamestnaných (pričom žien je mierne viac: 0,84%). V septembri 2012 sa vzdelávania zúčastňovalo 0,03% nezamestnaných (spolu 134 ľudí, pričom najviac 41 ľudí bolo v okrese Nové Zámky). Najviac, 1,4-1,5% bolo v okresoch Ružomberok a Pezinok.

V porovnaní medzi regiónmi Európskej únie, sa štyri slovenské NUTS2 regióny umiestnili na miestach číslo 98 (Bratislavský kraj), 204, 259 a 266 z 303 regiónov EÚ a prístupových krajín. Dôsledkom takýchto dlhodobých štatistík účasti na vzdelávaní je zmena paradigmy otázky, ktorá by sa mala posunúť zo súladu na dosiahnutie nejakého relevantného množstva ľudí zúčastňujúceho sa ďalšieho vzdelávania.

Vzhľadom na existujúce strategické dokumenty, prognózy a demografický vývoj v jednotlivých regiónoch a odvetviach je možné vypracovať niekoľko návrhov na prípadné posilnenie postavenia ďalšieho vzdelávania. Väčšina strategických dokumentov sa ďalšiemu vzdelávaniu venuje iba okrajovo v deklaratívnej forme jeho dôležitosti. Napríklad Stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti (kolektív autorov, Ekonomický ústav SAV, 2010) hovorí na jednej strane 700 o tom, že sa vyžaduje vytvoriť ucelený systém rozvoja celoživotného učenia sa. Príkladom podpory je finančná stimulácia v podobe vzdelávacích poukazov, platenej dovolenky na ďalšie vzdelávanie, odpočtu výdavkov na ďalšie vzdelávanie z daňového základu, podpora kurzov organizovaných občianskymi združeniami a pod. V publikácii Je vzdelávací systém podporou alebo bariérou progresívnych štruktúrnych zmien v ekonomike SR? (Juraj Vantuch, Ekonomický ústav SAV, 2015) popisuje autor nedostatky akreditačného procesu a vnímanie verejnosti. Popis a nedostatky ďalšieho vzdelávania nezamestnaných je napríklad v monografii Politika zamestnanosti – budúcnosť pre Slovensko (Michal Páleník a kol., Inštitút zamestnanosti, 2014), kde hlavným nedostatkom vzdelávania nezamestnaných je malá dostupnosť takýchto kurzov a slabé prepojenie s ostatnými aktivitami politiky zamestnanosti. Stratégia celoživotného vzdelávania r. 2011 vydanou Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu SR poukazuje na zlé podmienky pre vzdelávanie pre zraniteľné skupiny (nezamestnaní, osoby s nízkym vzdelaním, chudobní), nevyužitý potenciál poradenstva, slabé financovanie ďalšieho vzdelávania v porovnaní s formálnym vzdelávaním. Vecný zámer zákona o celoživotnom vzdelávaní z r. 2015 uvádza niekoľko predpokladov, ktoré zhoršujú dostupnosť ďalšieho vzdelávania (napr. certifikácia iba pre veľké vzdelávacie inštitúcie, dôraz na postupy a nie na výsledok, certifikácia iba tých programov, čo zvyšujú kvalifikáciu), nerieši rozdrobenosť ďalšieho vzdelávania vo všetkých rezortoch (napr. neexistencia jednotných formulárov) a poukazuje na problematiku financovania. Podobné výstupy mala aj Koncepcia celoživotného vzdelávania v Slovenskej republike z roku 2005. Posilnenie ďalšieho vzdelávania by sa malo sústrediť na viacero aspektov:

  • zjednodušenie registrácie
  • vyššia flexibilita akreditácie
  • zlepšený marketing voči verejnosti
  • umožnenie viaczdrojového financovania
  • štátna podpora žiadaného vzdelávania
  • podpora podmienok pre vzdelávanie rizikových skupín občanov (napr. nezamestnaní).

Procesu registrácie sme sa venovali v kapitole Návrhy na zmeny spôsobu akreditácie, spôsobu monitorovania a reportovania akreditovaných subjektov a procesu akreditácie v kapitole Akreditácia.

Verejnosť často vníma vzdelávanie len ako niečo, čo sa končí maturitou alebo štátnicou. Niektoré spôsoby začlenenia ľudí do ďalšieho vzdelávania zlyhávajú v tom, že umocnia dojem zbytočnosti vzdelávania, ktoré sa potom robí iba formálne, pre dosiahnutie certifikátu. Nastavenie procesov, ktoré vyžadujú ďalšie vzdelávanie a zároveň neskĺznu do formalizmu je obtiažne. Bez tlaku vzdelávaných je udržanie kvality ťažké a závisí iba na profesionalite vzdelávajúcich. Preto by dôležitou úlohou malo byť zlepšenie celkového vnímania ďalšieho vzdelávania ako niečoho potrebného a dôležitého pre bežného človeka.

Jedným z problémov vzdelávania je jeho financovanie. Časť vzdelávania financujú zamestnávatelia, ktorí minimálne pri finančne nákladných vzdelávacích programoch očakávajú udržanie zamestnanca v pracovnom pomere. Je preto potrebné nastaviť jednoznačné, primerané a vynútiteľné pravidlá na dosiahnutie tohto cieľa.

Časť vzdelávania financujú pracovníci. Kým živnostníci si môžu tieto náklady uplatniť na zníženie daňového základu, zamestnanci túto možnosť nemajú. Do novelizácie zákona o dani z príjmov zákonom 548/2010 z 21. decembra 2010, mohol zamestnanec, ktorý vykonáva zdravotnícke povolanie lekára, zubného lekára, sestry alebo pôrodnej asistentky, si po odpočítaní poistného a príspevkov znížiť príjmy zo závislej činnosti aj o úhrady zdravotníckeho pracovníka za jeho ďalšie vzdelávanie vzdelávacej ustanovizni uskutočňujúcej študijný program akreditovaný Ministerstvom zdravotníctva preukázateľne zaplatené v príslušnom zdaňovacom období, a to do výšky ustanovenej osobitným predpisom (§ 39a ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Je potrebné nastaviť motivačné zvýhodnenie ďalšieho vzdelávania pre všetky typy zamestnancov, ktoré ale nebude vo výške 100%. Viditeľné spolufinancovanie umožní tlak na kvalitu vzdelávania.

Veľká časť vzdelávania by mala byť však financovaná viaczdrojovým spôsobom. Časť by mali poskytnúť samotní zamestnanci (aby vzdelávanie nebrali ako formalitu), časť by mali financovať zamestnávatelia (aby tým deklarovali potrebnosť a kvalitu vzdelávania) a časť môže financovať aj štát/verejný sektor (najmä vo vysoko žiadaných profesiách alebo pre najviac znevýhodnených obyvateľov).

Štát a verejný sektor by mali podporovať vzdelávanie v tých profesiách, v ktorých očakávajú a žiadajú možnosť rastu ekonomiky a vyššiu zamestnanosť. Dôraz by mal byť kladený nielen na jednoduché prognózovanie potrieb existujúcich zamestnávateľov, ale najmä na strategické ciele SR, najmä v oblasti udržateľného a inkluzívneho rastu. Štát by určite nemal podporovať lacnú pracovnú silu v neekologických prevádzkach, podporovať vytláčanie pracovníkov s nižším vzdelaním honbou za vyššou produktivitou práce, alebo podporovať veľkých zamestnávateľov na úrok malých, aj keď to zväzy zamestnávateľov požadujú.

Relatívne veľká časť obyvateľov, ktorým by vzdelávanie mohlo pomôcť, nemajú  vzdelávanie reálne dostupné. Jedná sa najmä o nezamestnaných, osoby s nízkym vzdelaním a osôb na pokraji chudoby. Títo nemajú financie na zaplatenie vzdelávania (lebo každé euro je vzácne), nemajú voľný čas na investíciu do tohto vzdelávania (lebo musia získať peniaze na jedlo). Zároveň u týchto ľudí platí, že vzdelávanie by im umožnilo výrazne zvýšiť šance na zamestnanie alebo zvýšenie svojho príjmu. Štát by preto mal podporovať vzdelávanie nezamestnaných, tak aby sa na vzdelávanie dostalo viac ako súčasné 1% nezamestnaných, finančne kompenzovať čas chudobných ľudí za účasť na vzdelávaní (vzdelávanie v tomto prípade tvorí aj aktivačnú formu).

Samostatnou kapitolou je dostupnosť jednoduchšieho a kratšieho vzdelávania, ktoré môže generovať veľmi rýchle prínosy. Toto umožní najzraniteľnejším účastníkom rýchlejšie získať dostatočné prostriedky a zvýšiť tak svoju motiváciu vzdelávať sa. Príkladom môže byť rozdelenie vzdelávacieho programu Kuchár na viaceré časti - moduly (napr.: knedlikár, omáčkar, hamburgerovač, hranolkovač), čo umožní absolventovi rýchlejšie získanie nového zamestnania (rýchly prístup k trhu práce) a následnú možnosť kariérneho postupu.

 

Autor (autori) zdroja: 
Eva Brázdilová
Dátum publikácie:
sobota, 14 máj, 2016
Typ zdroja: 
Iné
Share on Facebook Share on Twitter Epale SoundCloud Share on LinkedIn