chevron-down chevron-left chevron-right chevron-up home circle comment double-caret-left double-caret-right like like2 twitter epale-arrow-up text-bubble cloud stop caret-down caret-up caret-left caret-right file-text

EPALE - Elektronická platforma vzdelávania dospelých v Európe

Blog

Školáci najviac dôverujú babičkám, tie musia na sebe pracovať

28/10/2020
od Sona Jakesova
Jazyk: SK

Komu podľa prieskumu najviac dôverujú štrnásť, pätnásťroční tínedžeri? Svojim babičkám. Aj o tomto výsledku nedávneho zisťovania v Česku informoval na knihovníckom podujatí CASLIN (Česká a Slovenská knihovní informační síť) Vít Richter, dlhoročný riaditeľ Knihovníckeho inštitútu českej Národnej knižnice. Medzi témami, ktorým sa aktívne venuje, je vzťah dnešných českých detí a mládeže ku knihám a čítaniu. Skúma tiež ich postoj k informáciám. Od koho ich prijímajú a ako vnímajú ich dôveryhodnosť. Z pohľadu knihovníka to má význam, lebo knižnice disponujú významnými zdrojmi informácií, ktoré sprístupňujú verejnosti. Hoci v ostatnom čase knižnice čelia silnejúcemu konkurenčnému trendu, keď mnohí radšej ako po plnohodnotnom menu dostupných a overených informácií siahajú po informačných fastfoodoch typu google či wikipedia.

Do čela pelotónu najdôveryhodnejších informátorov „násťročných“ sa teda prebojovali babičky. Slovenskí mládežníci by zrejme odpovedali podobne ako českí. To je celkom dobrý základ pre rozvíjanie medzigeneračného dialógu.  Počúvame o potrebe udržať a rozvíjať ho, lebo upevňuje vzťahy v rodinách a znamená aj zdravé medziľudské interakcie vo firmách. Vzťah k vlastným babičkám je nádejou, že tento dialóg bude úspešný. Len si to tie babičky nesmú pokaziť. Držím palce všetkým osvieteným starším dámam, aby sa medzi najdôveryhodnejšími osobami v očiach svojich blízkych dokázali udržať čo najdlhšie.  

Dôležitosť medzigeneračného dialógu, ktorý chápem ako cieľavedome pestovanú schopnosť komunikovať, počúvať a vzájomne sa obohacovať, podčiarkuje aktuálny demografický vývoj na Slovensku i v Európe a radikálne starnutie populácie. Bez tohto dialógu nemôže byť úspešné ani zavádzanie age manažmentu, ktorý úzko súvisí aj so vzdelávaním zamestnancov.

Pred pár dňami som sledovala online konferenciu Age Management SALON 2020. Prezident slovenskej Asociácie inštitúcií vzdelávania dospelých (AIVD) Klaudius Šilhár vo svojom príspevku poukázal na to, že v Európskej únii každý rok pribúdajú 2 milióny ľudí vo veku 60 plus. Kým v roku 2019 pripadal na štyroch ľudí aktívnych na trhu práce jeden neaktívny, v roku 2060 to bude v pomere dvaja pracujúci na jedného nepracujúceho. Je otázkou, ako sa s tým vysporiadajú firmy a spoločnosť. Valí sa na nás „neviditeľná vlna“, ktorá zmení ekonomiku, rodinu, istoty. S prípravami na ňu je potrebné začať hneď, aby nás nespláchla. Oliver Šimko na konferencii  predstavil portál, na ktorom záujemcovia nájdu námety týkajúce sa age managementu. Preklikaním na záložku akčné karty, môžu začať s identifikáciou situácie, v ktorej sa nachádzajú  Portál obsahuje aj odkazy na súvisiacu literatúru a články.

Vrátim sa ku babičkám. Medzigeneračný dialóg musíme rozvíjať vo firmách, pestovať ho treba aj v rodinách. Nedávno ma zaujal rozhovor s členkami občianskeho združenia Dobré roky 50 plus Dagmar Šimkovičovou a Darinou Polášovou v Denníku N. Zdôrazňovali, že dôchodok nemá byť len odpočinkom, pracovať na sebe by sme mali až do konca života, je to povinnosť voči sebe aj voči svojmu okoliu. V rozhovore sa venovali aj téme komunikácie medzi generáciami. Zisťovali, aké sú rozhovory starších ľudí s ich rodinami počas vírusovej pandémie. „Veľmi im chýba komunikácia s blízkymi. Keď sme sa pýtali seniorov, ako s nimi komunikujú ich deti a vnuci, hovorili, že im telefonujú, no pýtajú sa len základné otázky – ako sa majú, či niečo nepotrebujú, čo im treba doniesť...,“  povedala Dagmar Šimkovičová.

Otázne je, či hlbšia komunikácia nenastala preto, lebo potomkovia o ňu pre rozličné príčiny nemali záujem, alebo preto, lebo starší ľudia im nechcú či nevedia otvoriť dvere do svojho vnútra. Šimkovičová uviedla, že seniori sa od istého momentu začnú veľmi koncentrovať na seba. Tým, že už nechodia do práce a väčšinu času trávia doma, nedostávajú toľko vonkajších impulzov, a tak sa viac zamerajú na seba,  nemajú až taký záujem o vonkajší svet. Rezignujú na rozvíjajúce aktivity, nevyhľadávajú dostupné formy celoživotného vzdelávania a obohacujúcich sociálnych kontaktov. „Pritom staroba vo väčšine prípadov môže byť aktívna a je namieste aj vo vyššom veku očakávať samostatnosť a zodpovednosť. Keď chceme mať novú generáciu aktívnych seniorov, musíme zmeniť svoj prístup,“ dodala Dagmar Šimkovičová s tým, že „niektorí ľudia už prichádzajú do dôchodku s tým, že idú na odpočinok. Na dôchodku tak úplne spomalia: ráno majú dve hodiny na raňajky, potom je už pomaly obed, potom majú chvíľu čas sa s niekým porozprávať alebo stretnúť, ale o štvrtej už utekajú domov, lebo „už bude tma“ alebo v televízii idú ich seriály. Na spoločenský život im zostáva len malý úsek života. Prestanú mať víziu, ich život začne byť stereotypný. A keď im do toho chcete vstúpiť, sú z toho nervózni. A takto žijú celý dôchodok, čo môže byť pokojne ďalších 30 rokov.“ Zdôraznila, že ak sa o svoje zdravie – mentálne aj fyzické – začneme starať skôr ako na dôchodku, povedzme už v tridsiatich, štyridsiatich rokoch, môžeme plynule prejsť v dobrom zdravotnom stave až do deväťdesiatky.

A ako podľa prieskumu združenia Dobré roky 50 plus seniorov vnímajú dnešné deti? Zapojili do neho žiakov z niekoľkých základných a stredných škôl. Dagmar Šimkovičová hovorí: „Keď sme sa mladých pýtali, čo by chceli naučiť svojho starého otca alebo starú mamu, viackrát sme dostali odpoveď: „rozprávaťStarí ľudia zabúdajú plynule rozprávať, lebo my sa s nimi už ani poriadne nerozprávame. Zmenšuje sa ich slovná zásoba a potrebujete veľkú trpezlivosť, aby ste príbeh dopočúvali do konca.“ Pritom to nie je iba vinou prístupu mladšej generácie. Mnohí starí ľudia nemajú záujem rozumieť svetu mladých, tomu čím žijú, čo ich zaujíma, čo teší. Povedia, že tomu nerozumejú a nebudú sa to učiť. „Lenže deti sa chcú zhovárať o svojich zážitkoch aj so svojimi starými rodičmi. Chcú byť s nimi na Facebooku, WhatsAppe či YouTube... Keď sme sa pýtali detí, ako trávia čas so svojou babkou alebo dedkom, najčastejšia odpoveď bola: pozeráme televízor. Pasívne sledovanie televízie bolo vždy na prvom mieste,“ dodala Dagmar Šimkovičová s tým, že aj senior by si mal uvedomiť, že vnúča s ním chce byť, no aj on sám by mal urobiť krok jeho smerom. Najlepšie, keby sa zo všetkých síl snažil tie svoje kroky čo najdlhšie udržať so svojimi deťmi a vnukmi. Jedinou cestou je nerezignovať na celoživotný rozvoj. Ak teda babička chce, aby zostala v aktívnom kontakte so svojimi deťmi a vnúčatami a aby ju brali vážne, musí na tom (na sebe) pracovať.

Pasívna by však nemala zostať ani druhá strana. „Podľa mňa je úlohou každého dieťaťa meniť svojho rodiča a starého rodiča. Tak ako nás kedysi vodili rodičia na krúžky – či sa nám chcelo, alebo nie –, je to rovnaká povinnosť mladšej generácie voči staršej. Malo by predsa byť v ich záujme, aby aj  starší človek bol čo najdlhšie fyzicky a mentálne v poriadku, aby ho stále mohli brať rovnocenne,“ uzavrela Šimkovičová.

Medzigeneračný dialóg ako aj vekový manažment by mali viesť k tomu, aby sa mladší a starší v nejakom bode stretli, aby vnímali, čo ich vzájomne obohacuje, spája, rozdeľuje a kde majú jedni aj druhí svoje nedostatky, na ktorých môžu pracovať. Najlepšie s vysokou mierou empatie na oboch stranách, v rodinách i na pracoviskách.

Autorka: Soňa Jakešová

Share on Facebook Share on Twitter Epale SoundCloud Share on LinkedIn Share on email