Keď sa tak poobzerám okolo seba, všade nás obklopujú reklamy. Reklamy na kozmetiku, oblečenie, vône, nápoje, pokrmy. Budeme krásni, štíhli, šik, budeme mať neodolateľné oči, zuby, vlasy. Potom sú tu reklamy, ktoré sa snažia zaujať mladé mamičky. Sľubujú nerušený spánok batoľaťa vďaka plienkam, vďaka mliečku, cumlíku. Reklamy na hračky zase ponúkajú pestrosť farieb, nezávadnosť materiálov a hlavne dokonalý rozvoj schopností našich ratolestí.

Pre dámy v zrelom veku hádam prevláda stále kozmetika, ale už sa objavujú aj zázračné prípravky pre zdravie. O mužoch ani nehovorím. Kým je muž v najlepších rokoch, reklamy mu ponúkajú vône, žiletky, šampóny. V zrelom veku sa už častejšie objavujú prípravky na udržanie zdravia. Je to prirodzené. Čím sme starší, tým viac sa reklamný svet usiluje predať nám zázračné prostriedky na udržanie zdravého tela.

Lenže telo rozhodne nie je to jediné, o čo by sme sa mali na sklonku života starať. Kto sa postará o našu dušu? Kto nám ponúkne rozvoj našich schopností a zručností na staré kolená? Ktorá zázračná hračka nám zabezpečí podporu našich zmyslov, ktoré to ešte stále v osemdesiatke, ba aj v deväťdesiatke potrebujú?

Dorastá nám generácia seniorov, ktorí chcú svoju jeseň života tráviť v spoločnosti. Aktívne, ale dobrovoľne a s humorom robiť to, čo ich baví, stretávať sa so seberovnými a viesť úžasné rozhovory o všetkom, čo ich zaujíma. Keď je nálada, spokojne si zaspievať, keď nálada nie je, utiahnuť sa do pohodlia kresla a byť sám so sebou. Nie však sám medzi štyrmi stenami a smútkom v očiach, v ktorých sa odvíja nekonečný film spomienok, ktoré niet komu porozprávať... A teraz zaplním medzeru v reklamnom biznise a porozprávam vám o skvelom riešení. Porozprávam vám o mieste, kde sa zastavil čas, kde nezáleží na veku, vlastne ani na mene. Záleží len na láske, úsmeve, dobrej vôli a ochote pomáhať si navzájom. 

 

JEDNODUCHÉ A ÚŽASNÉ

Je deň ako každý iný. Ľudia vstávajú do práce, rodičia vodia svoje deti do škôlky, do školy, kde ich odovzdajú s dôverou učiteľom a tešia sa, že deti strávia čas zmysluplne a v bezpečí. Kolobeh života je však tak dokonale zacyklený, že príde čas, kedy sa úlohy obrátia. Sú rodiny, kde deti vychystajú svojich rodičov a s láskou a dôverou ich odvedú na miesto, kde je o nich postarané. Večer si ich zase prídu odviezť domov. To miesto sa volá denný stacionár. Niektorí to volajú aj škôlka. Áno, škôlke je to veľmi podobné...

Ráno zazvoní zvonček. Vo dverách stojí mama so synom. Syn má okolo šesťdesiatky a mama vyše 90. Za nimi už kráča otec so synom. Vekovo sú na tom podobne. Ďalší v poradí je manželský pár. A potom príde jedna dáma sama. A potom ďalšia a potom ďalší a ďalší. Pri každom otvorení dvier je v hlavnej úlohe úsmev. Z každej strany. Vrúcne privítanie a uvedenie človeka medzi ostatných „spolužiakov“. Prvý sa teší, že dnes všetkých tromfol, druhý sa teší, že nebude ani chvíľku sám. Vzduchom sa šíri vôňa kávy a čerstvo zaliateho čaju. Ľudia si sadajú na svoje obľúbené miesta a tešia sa na priateľov. Zaznievajú tóny piesne „Dobré ráno, svetlo mojich očí...“ a miestnosťou sa šíri smiech. V dennom stacionári pre seniorov je skvelá atmosféra.

Stretávam sa veľmi často s tým, že ľudia vôbec netušia, že niečo také existuje. Ja som o tom tiež nevedela, kým ma osud nezavial do tejto práce. Mala som to šťastie spolu s mojimi dvomi kolegyňami stáť pri zrode jedného bratislavského stacionára a byť súčasťou toho, ako sa z chladného, novo dostavaného miesta postupne buduje svet, kde sa seniori cítia ako doma.

 

PODPORUJEME VÁŠNE, LIEČIME SMIECHOM...

 

V detstve sa kladie veľký dôraz na opakovanie. Dieťa najskôr opakuje samé od seba, prostredníctvom opakovania a napodobňovania sa učí. Školáci si majú neustále opakovať učivo, aby nezabudli. Zdá sa, že opakovanie do nás vštepujú skutočne precízne, pretože v starobe sa opakovanie stáva našou podstatou. Dôležité sú stereotypy. Dôležitý je pravidelný rytmus. Pre starého človeka je vybočenie z rytmu častokrát podobne mätúce ako pre autistu. Opakovať sa dá rytmus, opakovať sa dajú aj slová.

Denný stacionár je prostredie, ktoré vychádza v ústrety svojim návštevníkom. Niektorí potrebujú opakovať slová, niektorí činnosti, niektorí písanie básní, iní tancovanie na obľúbenú pieseň či lúštenie krížoviek. V stacionári sú na to vytvorené podmienky. Je to miesto, kde sa zastavil čas, kde sa ľudia venujú svojim vysnívaným koníčkom a sústredia sa na to podstatné. Na okamih tu a teraz. 

Pri starých ľuďoch som si uvedomila pominuteľnosť vecí. To, na čom si celý produktívny život zakladáme, akí sme úspešní a uznávaní, to všetko sa zrazu niekam pominie. Podstatné je zrazu niečo úplne iné. Už nie čas a termíny, ale prítomný okamih, hudba, pieseň, emócie, ktoré vyvoláva a zježené chĺpky na rukách. Jeden pán v stacionári nosí náramkové „ručičkové“ hodinky, ale bez ručičiek. Hodiny, na ktorých neexistuje čas! Viete si to vôbec predstaviť?

 

Z KAŽDÉHO ROŽKA TROŠKA

Čas strávený v stacionári je aj o pomoci druhým, o terapii smiechom, o spoločenských hrách, o socializácií a aj o vzdelávaní. V stacionári prebiehajú aj organizované činnosti, spoločné aktivity. Niektoré kreatívne dámy majú najradšej práce s papierom, lepidlom, servítkami, farbami, iné pomáhajú s pestovaním kvetov, ich presádzaním a polievaním. Obľúbenou aktivitou sú karty, resp. „čertove obrázky“, ako ich zvyknú volať.

V rámci nácviku každodenných aktivít tiež niektorí radi pomáhajú pri stolovaní, veľmi obľúbené sa v rámci pracovnej terapie stalo pečenie koláčov a ešte obľúbenejšia je ich ochutnávka. Pre klientov denného stacionára je k dispozícii práca s hlinou a výroba keramiky, s ktorou pomáha profesionálna keramikárka. Rovnako tam chodieva pani, ktorá s dámami šije krásne dekorácie z textílií. Veľmi obľúbenou sa stala prítomnosť fyzioterapeutky, ktorá s klientmi pravidelne cvičí. Je príjemné sledovať, ako sa tešia zo svojich úspechov, ako sa postupne uvoľňujú ich rokmi stuhnuté svaly. Kým po prvom cvičení ku mne prišla drobná zhrbená starenka a povedala: „Iva, ja som ti také drevo!“, po mesiaci na mňa po fyzioterapii sprisahanecky žmurkne a povie: „Ha, ale mi to už ide, čo?“

 

Mnohí by neverili, akí dokážu byť starí ľudia kreatívni. Využijú všetko! Kamienky, halúzky, nite, listy, kartóny, rolky, špagátiky, časopisy, lesné plody.. Dôchodca môže tiež vytvoriť vlastnými rukami niečo krásne. Či už sami so sebou alebo pod vedením inštruktorov sociálnej rehabilitácie, aj seniori môžu aktívne a zmysluplne tráviť čas.

 

ČAS JE RELATÍVNY

Staroba plynie inak, úplne inak. Medzi nami žije generácia dôchodcov, ktorí sa bránia opustiť svoje byty. Či je to strach, či je to hrdosť alebo niečo iné, neviem. Niečo z tejto filozofie je však stále v slovenských dôchodcoch. Ešte sa musíme veľa učiť, aby sme boli ako tí seniori zo „západu“, čo si vedia jeseň života poriadne vychutnať (a aj majú za čo, ale to je iný príbeh)...

Krôčikom vpred je nepochybne denný stacionár. Je to výborná forma zmysluplného trávenia času v staršom veku. Rozhodujúcim faktom je odkázanosť na pomoc inej fyzickej osoby. Nejde tu len o odkázanosť duševnú, najúspešnejšia klientka je niekoľkonásobnou absolventkou univerzity tretieho veku a stále jej aktívnou poslucháčkou. Teda môže ísť aj o fyzickú odkázanosť. A starobný dôchodok.

Dôležité je aj chcenie. Snaha o socializáciu, radosť z kontaktov, radosť z maličkostí, ktoré spolu vytvoríme. Pomoc našim blízkym, ktorí sa o nás starajú a trápia sa, pretože sa boja nechať nás samých doma celý deň. Lebo si možno zabudneme vziať liek. Alebo nezvládneme nákup. Alebo len pozeráme televíziu a sme z toho smutní. Posledná možnosť je „starobinec“. Ale tam častokrát klesneme na duchu, možno prestaneme dôverovať, začneme vyčítať tým, ktorí nás – podľa nás – nemajú dosť radi, inak by nám to nespravili. Denný stacionár je skrátka perfektná voľba.

Staroba je jeseňou života. Jeseň v sebe prináša nostalgiu, útlm, šero, ticho. Také je aj starnutie. Pomalé, clivé, unavené, trošku smutné. V stacionári sa však zapália sviečky a vnesú do sychravého dňa trošku svetla a tepla. Spraví sa niečo veselé, farebné a možno bláznivé. Ľudia sa zasmejú, upečú si jablkový koláč a porozprávajú si spomienky na púšťanie šarkanov. Zabudnú na chvíľu na vek a choroby.

 

ZAPOČÚVAJME SA...

Pri práci so starými ľuďmi som si uvedomila veľa vecí. Čiastočne sa mi  poprehadzoval rebríček hodnôt. Pri tejto práci človek musí ísť niekedy za svoje hranice. Bez mihnutia oka pre druhých spraví niečo, o čom pochyboval, že je toho schopný. Ja som sa naučila pokore. Neraz som mala v očiach slzy úprimného dojatia, pocítila som silu ľudskosti, vypočula som si príbehy, o ktoré by sa pobili svetoví režiséri, aby ich mohli sfilmovať. Pomáhala som človeku znovu nájsť stratenú dôstojnosť a precvičila som sa v nekonečnej, ale skutočne nekonečnej trpezlivosti.

Zo staroby strach nemám. Držím si miesto v stacíku :-) Starí ľudia majú v sebe múdrosť. A veľkú túžbu rozprávať. Zatiaľ sa mi to potvrdilo vždy. Aj pri tých najkomplikovanejších osobnostiach. Rozhovor je veľakrát to jediné, čo ich dokáže roztaviť. Ani nie tak rozhovor, ako len počúvanie. Skúste to niekedy. Len mlčte a počúvajte starých ľudí. Možno vám rozpovedia príbeh, ako v detstve na malinách stretli medveďa. Alebo ako sa kúpali v studenom potoku a museli jesť rybí tuk. A ako mali jedny jediné topánky.

Stále sú ešte medzi nami ľudia, ktorí prežili svetovú vojnu. Žili úplne iné životy, nevieme si v našej dnešnej pohodlnosti ani len predstaviť, s akými problémami museli denne bojovať. Týchto ľudí je stále menej, venujme im kúsok svojho času. Sú to úžasné príbehy. Stačí sa započúvať. A možno si aj na chvíľu nasadiť tie hodinky bez ručičiek...

A ak nemáte v rodine starého človeka, skúste sa na starčeka v autobuse pozrieť inými očami, poprajte mu pekný deň a ak aj náhodou zavrčí, usmejte sa na neho. Možno ho roztopíte. Pýtate sa, prečo by ste to mali spraviť? Ja vám odpovedám, len tak. Možno bude jeho deň o milimeter krajší. A možno aj ten váš.