Príspevok sa venuje kritike koncipovania celoživotného vzdelávania na základe európskych a národných dokumentov. Obsahová vyprázdnenosť a byrokratický framework týchto dokumentov kontrastuje s aktuálnymi výzvami informačnej spoločnosti. Autor pozornosť upriamuje skôr na možnosti podpory individuálneho prístupu dospelého človeka k vzdelávaniu a využívaniu možností vzdelávacích technológií. Virtualizácia vzťahu k poznaniu nie je náhradou za tradičné vzdelávanie, je kvalitatívnym posunom od striktne inštitucionalizovaného vzdelávania k všeobecne dostupnému poznaniu a reálne funkčnej vedomostnej spoločnosti.